Čo som chcel povedať? Povedal som to, alebo som si to len myslela?
Sama poriadne neviem, ktorou z týchto otázok začať. Myslím si, že každý z nás si aspoň raz dával jednu z týchto otázok. Čo som to chcel? Len mne, alebo aj vám sa to stáva, že idete do kuchyne, alebo niekde inde po dačo a v okamihu, keď tam dôjdem, tak neviem, po čo som išla. Niekde som čítala, že to Boh hrá sims a dal zrušiť akciu. Samozrejme, to tak nie je, aspoň čo si myslím ja. Podľa mňa to je ta, že sme veľmi zamestnaný tvorovia, zamestnaný myšlienkami, čo budeme ďalej robiť, že nám nejako uteká podstata veci, ktorú práve robíme. Sme veľmi uponáhľaná generácia. Snažíme sa robiť strašne veľa vecí naraz a pritom nič z toho nerobíme poriadne.
Preto sa, samozrejme, stáva, že niekedy zabúdame, na čo sme mysleli pred minútou, lebo myslíme, čo budeme robiť o dve sekundy. Niekedy žijeme život, ako by sme hrali šach. Šach sa hrá tak, že si premyslíme aj tri kroky dopredu a snažíme sa predvídať súperove kroky. Vraví sa, že život je hra, no ja si nemyslím, že je to práve šach. Podľa mňa je to nejaká náročnejšia hra. Možno tá detektívka, alebo Bang, čo som naposledy hrala v Humennom. Čo fakt ešte ani dnes poriadne nechápem pravidlá tých hier. Možno keď si to budete čítať už to nebude až taká pravda o hrách, ktoré som hrala naposledy.
Chceme byť flexibilní.
Povedal som to? Toto sa mi stáva veľmi často. Ako umelec a hlavne umelec píšuci, tak veľa premýšľam. Tým, že veľa premýšľam strácam prehľad o tom, čo som povedala a čo nie. Je to strašné. Idem niekedy von a mamka sa ma pýta, kam idem. Lebo si myslím, že som jej o tom už vravela, ale opak je realitou. Len som si to myslela. Neviem posúdiť či sa to stáva aj ostaným, alebo to je len choroba z povolania. Viem len toľko, že mne sa to stáva často. A niekedy akoby som žila vo vlastnom svete, vo vlastnej realite. Vo vlastnej bubline.
Viem, že do každého článku dávam kúsok seba, no príde mi, že v posledných hlavne opisujem seba a svoje problémy. Možno sú to stále moje myšlienky. Určite sú to moje myšlienky, nepíšem myšlienky niekoho iného. Keby som si tieto riadky nepísala, tak ani neviem, že niečo tvorím, lebo myslím, teda som, ale nerozprávam. Všetky tieto riadky sa odohrávajú len v mojej hlave, ako aj všetky ostatné články a poviedky, ktoré tvorím. Všetko to sú moje predstavy.
Niekedy mám pocit, že to je moja alternatívna realita. Odvrátená strana sveta. Niekedy mám naozaj pocit, že žijem iný život. Všetko mi je cudzie. Ľudia, miesta, situácie aj veci, ktoré som nikdy nepovedal či nespravila. Som zvláštny človek a mám zvláštnu dušu. Niekedy som len vyťažená, a preto neviem, čo v skutočnosti robím, a kto som. Myslím si, že dôvod, prečo zabúdame, prečo sme prišli do určitej miestnosti, je ten, že už sme prepracovaný a už nevládzeme ani dýchať, nie to ešte premýšľať.
V poslednej dobe bolo veľa takých dní. Ani teraz už neviem poriadne písať, tak končím s týmto článkom.