Bolesť srdca
Srdce je orgán v tele, ktorý vôbec necítime no keď je zlomené, tak bolí najviac. Jediná bolesť, ktorá ju vie zmierniť, je iná bolesť. Mozog a srdce nikdy neboli veľký kamaráti, no za všetku bolesť, ktorú srdce prežíva, nemôže tá osoba, ale práve mozog. To on má schované všetky spomienky, pri ktorých sa nám kotúľajú z očí slzy. Stačí len jediný obraz, toho šťastného páru, ktorý sme niekedy tvorili a ním už nikdy nebudeme.
Stačí len prejsť po ulici, ktorou sme chodievali spolu, ktorou som chodila za tebou plná očakávaní, čo dnes bude. Jedno meno, ktoré už nikdy nevyslovím, s takou ľahkosťou a láskou. Meno, ktoré budem preklínať na veky vekov. Tvár, ktorá je vyrytá nie len v mysli, ale aj v srdci. Srdce, ktoré bilo len pre jednu osobu a tá už zabudla, že som kedysi existovala.
Srdce spálené ohňom lásky, prebodnuté dýkou pochybností, odviate vetrom spravodlivých a utopené oceánom všemocných. Srdce, orgán, ktorý zvládne všetku bolesť. Srdce, tak dobre schované pred okolitým svetom, no keď príde jediná osoba, sme ochotné bez váhania ho darovať tej osobe. Nie my si vyberáme, do koho sa zamilujeme, ale naše srdce. Mozog kričí „Ešte si sa nepoučil z minulých vzťahov?“ no srdce vidí niečo, čo prehluší mozog. A potom keď sa sklameme v láske, nie v človekovi, to ten nás sklame. Bolí to jediné, čo sme mali, naše srdce. Ani tak nebolí to srdce, ale to prázdno, ktoré ostalo, po našom darovaní. Neostalo už nič. A to prázdno nás ničí.
Pocit večnej samoty. Koľko krát sme to už skúšali, zamilovať sa. Nedá sa to ani spočítať. Jedno sklamanie, niekedy liečilo to druhé. Niekedy bolo potrebné bláznivo sa zamilovať do osoby, ktorá nikdy nebude naše, či už z dôvodu, že niekoho má, alebo že je príliš ďaleko. Pomohla nám tá bolesť zabudnúť na bolesť minulú a konečne sme mohli ďalej žiť a užívať si život.
Prázdno je o to väčšie, keď sa nám ta osoba dotkla aj duše, pohladila ju a zdrhla preč. pocit prázdnoty je o to silnejší. Nepomáha ani alkohol, ani nič sladké, ani fyzická námaha v posilke. Na pravidelný beh sme už zabudli a utápame svoj žiaľ látkami, ktoré nám nijako nepomáhajú, a ani naše rany nie sú celistvejšie ako minulú noc. Preplakané noci a dni s úsmevom na perách, keď by sme najradšej revali opäť do vankúša. Chodiť do práce či školy a tváriť sa, že sa nič nedeje. Byť okey a mať všetky názory na háku. Vedieť, že to čo robím, robím pre seba a nie pre niekoho, koho ani nezaujímam.
Len čas a pozitívne myšlienky nám pomôžu nájsť to najvzácnejšie, čo na svete existuje. Lásku a pocit, že nás niekto miluje a záleží mu na tom, čo robíme, a ako sa cítime. Vedieť, že existuje osoba, ktorá pre nás spraví čokoľvek a miluje nás také, aké sme. Bláznivé, náladové, nenamaľované, niekedy s nenalakovanými nechtami či zamúčené od vianočných koláčikov.
Nie je dôležité či tá osoba práve dobehla maratón a je celá spotená, alebo dokreslila majstrovské dielo, ale to že ju môžeme objať a pobozkať.