Bezmocná a nepotrebná
Presne takto sa cítim. Cítim sa bezmocná. Neschopná bojovať s vlastným osudom. Neschopná ukázať, čo vo mne je, čo bolo a čo mohlo byť. Bezmocná. Necítim, že by som mala zviazané ruku, skôr cítim, akoby som tie ruky ani nemala. Nie že ju nevládzem zdvihnúť, ale nie je čo zdvihnúť. Nebolí ma pohyb, lebo žiaden nerobím. Cítim sa bezmocná. Nemôžem kričať. Vykričať sa do sveta ako mi je smutno a beznádejne.
Dokázať len plakať a nič tým nezmeniť. Keby na plač bolo treba vynaložiť nejakú energiu ani to by som nezvládla. Slzy, beznádej, smútok a nešťastie sú mojou súčasťou. Nevládzem dýchať, dusím sa. Každý nádych ma bolí. Akoby sa moje pľúca chceli roztrhať na drobné kúsočky a odletieť preč. Preč odo mňa. Neviem, kam chcú ísť, no jedno viem nechcú byť so mnou. Môj vlastný orgán ma odmieta. Ako môžem žiť sama so sebou? Keď umieram.
Moja smrť bude pomalá a bolestivá. Viem to. Nikdy som si nebola ničím viac istejšia. Zomriem od smútku, beznádeje a bezmocnosti. Zomriem sama. Opustená. Nepotrebná. Som nepotrebná. Nikto ma už nepotrebuje. Nikto nepotrebuje moju lásku. Moje ja. Mňa. Cítim sa nepotrebná. Len sedím a nič nerobím. Sedím tu, sedím tam. Snažím sa nemyslieť. Nemyslieť na neho. Myslím jedine na svoje pocit, čo ešte napísať. Ako vyjadriť, čo cítim. Povedať niečo, čo by mi možno pomohlo. Pomohlo uľaviť mojej duši. Hľadám správne slová, ako vyjadriť tú bolesť, čo ma ničí. Smútok a žiaľ.
Opäť mi tečú slzy, keď toto píšem. Nechcem plakať, chcem byť silná a zvládnuť to. Poraziť osud a byť šťastná. Nejde to. Zomrela som, alebo umieram. Neostalo zo mňa nič len prázdna schránka. Prázdna nádoba, ktorá sa môže zničiť, rozbiť. Nikomu nebude chýbať. Píšem a snažím sa zahnať smútok pesničkami. Mojimi pracovnými pesničkami. Pesničkami, ktoré mi toľkokrát privolali múzu, keď som už nevedela, čo ďalej. Pomáhajú mi nemyslieť na hlúposti. Jak pri práci, tak aj v ťažkých, životných situáciách. Či už slúchadla do uší a hlavu hore, alebo plné volume a zahubiť moje myšlienky.
Neviem, ako budem dnes spať. Zase mi budú v hlave víriť myšlienky. Miešať sa s pocitmi, beznádejou a bezmocnosťou. Budem plakať ďalšiu noc. Ďalšia bezsenná noc. Nemám už nikoho a nechcem mať v túto chvíľu. Cítim sa bezmocná, zranená, zúfalá a nepotrebná. Už nie som nikto. Ani Paťa, ani Andrea, ani kamarátka, ani človek. S každou mojou slzou strácam jednu časť seba. Viem, že už nikdy to nebudem ja. Budem opäť o niečo iná. O niečo silnejšia, o niečo bojovnejšia, o niečo múdrejšia, o niečo skúsenejšia a možno o niečo naivnejšia.