Neviem čím to je, ale nech idem kamkoľvek, všade ma naštvú. A ako som zistila pri tejto krátkej vete, zabudla som písať. Smiešne. Nie zábavné. Je síce pravda, že som dlho nepísala, ale nie je to tak dlho ako som niečo potrebovala vybaviť. To, že na študijnom sú veľmi milí ľudia, som zistila už dávnejšie. Presnejšie pred dvoma rokmi, keď ma pekne nasrdili. To som ešte nepísala a nemohla som sa takto verejne sťažovať.

Ako to opísať. Potreboval som jedno tlačivo. Išla som si poň. Doma ho študujem a čo nezistím, že tam je po blud dokumentov, čo treba doložiť, že som stratená. Samozrejme to už bol štvrtok a v mojej hlavičke to bolo zafixované, že úradné hodiny majú len od pondelka do stredy, takže už nič z toho. Dni ubiehali a víkend nastal. Vystresovaná z prezentácie. Trocha. Myšlienky všade rozhádzané. Nové skúsenosti, z nového záujmu. Skúr z novej podpory partnera.

Takže si tam napochodujem v pondelok medzi 8:00 a 11:00, lebo takto by mali mať hodiny. Dôjdem tam. Nikde nikoho, tak si poviem. Mám šťastie. Chvíľu sa poprechádzam, či náhodou niekto nevyjde z dverí. Nikoho nevidím, tak sa rozhodnem. Naberiem odvahu a zaklopem. Nič sa nedeje. Zaklopem znova. Nič sa nedeje. Zrak mi padne na papier, na dverách. Konzultačné hodiny od 13:00. Myslela som, že ma trafí šľak. Človek si tam príde a ešte si dovolia zmeniť konzultačné hodiny. Snažila som sa rozdýchať to kým som došla do knižnice vrátiť knihu. Urobila som menšie nákupy a išla domov.

Vytočená do nepríčetnosti som písala s mojim životným partnerom. Upokojoval ma a vravel, že tam môžem ísť aj zajtra. Problém je ten, že som si nesfotila hodiny na dverách, takže do zajtra bolo ťažké.

Neznášam, keď veci nejdú podľa mojich plánov. Viem, že sa nedá mať celý život nalinajkovaný, ale mám rada veci pod kontrolou, keď ich môžem pevne držať v rukách. Toto vyznelo trochu dvoj zmyselne. Nevadí. Ja viem, čo tým myslím. Štvú ma hordy papierov. Čakanie v rade a odpoveď, ktorá znie „nie“. Nie, nie je pre mňa odpoveď.

Štve ma, keď na vysvetlenie jedného papiera musím čakať tri dni, aj tak sa nič nedozviem. Viem, že Slovensko je moja rodná vlasť, no spôsob ako sa k nám obyčajným občanom správajú, ma štve, hnevá a vytáča do nepríčetnosti. Mali by sme to zmeniť, nie musíme to zmeniť.

Keď som bola malá veľmi som nerozumela tomu, prečo sa ľudia sťahujú. Ťahajú svoje deti z mesta do mesta a zapisujú ich do novej školy. Každý rok nám v škole niekto pribudol a niekto z nej odišiel. Dnes mám dvadsať tri rokov. A konečne začínam rozumieť životu.

Život nie je ľahký, no musíme sa naučiť správne žiť. Už dlhú dobu rozdávam rady do života, aj keď sama niekedy neviem, čo mám robiť. V hlave mám milióny otázok, ne ktoré mi nik nedá odpovede. Sama o nich uvažujem a robím vlastné či už správne, to mi ukáže čas.  Ľuďom som tiež dlhú dobu nerozumela. Ani teraz im veľmi nerozumiem, no viem prečo sa sťahujú.

Nie sú vtáci, aby sa sťahovali v zime za teplom, no sťahujú sa kvôli iným dôvodom. Aké to sú? Jedným z dôvodov je svadba. Jeden z parterov sa musí presťahovať, aby spolu žili. Síce neovplyvní dieťa, ale je to sťahovanie. Človek ide od jedného človek k druhému. Balí si veci a ide preč. ide si založiť nový domov a vlastnú rodinu. V určitom veku chceme dať životu nový zmysel a to je rodina, naša vlastnoručne založená rodina.

Ďalším dôvodom môže byť aj nová práca. Ľudia menia zamestnanie, kvôli lepším platobným podmienkam či už kvôli strate starého zamestnania. Tu už to je smutnejšie, lebo na to mnohokrát doplatia deti. Rodičia ich vytrhnú zo zázemia a neľútostne ich premiestnia. Opustia kamarátov a sú nútený si nájsť nových. Nikto nechce ostať sám.

Aj ja chcem mať rodinu, aj ja chcem veľa cestovať, no nikdy nechcem niečomu takému vystaviť svoju rodinu. Už dávno som vyhlásila, že nám nič proti cestovaniu, milujem ho. Dlhodobej zmene vzduchu a hľadaní nového domova. No kým nebudem mať deti. Deti potrebujú zázemie a nie neustále zmeny. Nie sme nijaký kočovníci. Chcem pre svoje deti len to najlepšie.

Ďalším dôvodom ie veľmi milým je rozvod. Keď sa dvaja rodičia rozvedú je samozrejme, že jeden z nich odíde a možno odíde práve ten, ktorému súd zverí do opatery deti. Deti tak niekedy cestujú aj cez pol krajiny, do rodného mesta jedného z rodičov alebo do úplne cudzieho mesta.

Iní však môžu byť natoľko sebecký, že sa sťahujú svojim nenaplneným snom z detstva a teraz na to doplácajú ich deti. Áno, možno vidia kus sveta, no každý potrebuje miesto kam sa môže kedykoľvek vrátiť. Potrebuje domov. Miesto plné lásky, porozumenia a teplého ohňa v krbe.

Ako som v úvode písala mám dvadsať tri rokov. Som mladá. Som sa už dvakrát sťahovala. Prvýkrát keď sa naši rozviedli a druhýkrát keď som sa ja osamostatnila a odišla. Možno ma čaká ďalšie sťahovanie už o dva roky. Do Čiech. Možno sa teším a neviem sa dočkať kedy to bude, a možno sa bojím. Možno by som najradšej ostala tu. Keď som prišla do Nitry, hovorila som si, že keby som nebola sama tak si ľahko zvyknem. Keby som mala aspoň jednu osobu z môjho starého života pri sebe, ľahšie by som sa udomácnila. Teraz keď uvažujem o Čechách sa bojím. Veľmi sa mi tam nechce. Mám tu všetkých a srdce mi krváca, keď by som ich tu mala nechať. No uvedomujem si, čo som pred troma rokmi povedala. Zatiaľ slzy neprelievam. Uvidím, čo mi prinesie zajtrajší deň. Nech ostanem tu alebo pôjdem ďalej, viem, že to tak má byť a teším sa, nech to už dopadne akokoľvek.

Vopred musím upozorniť, že tento článok nebude ako ostatné. Je iné písať o niečom a rozdeliť to na tri menšie časti, ako písať návrhy, aby nenastalo trápne ticho. Túto tému som dostala od jedného môjho čitateľa a už dlhšie rozmýšľam, ako sa s ňou popasovať, veď po prečítaní zhodnoťte ako sa mi to podarilo.

1. Opýtať sa na súrodencov, respektíve na rodinu. Koľko máš súrodencov, koľko majú rokov, ako sa volajú, na akú školu chodia a podobne aj u rodiny, čo zahŕňa aj rodičov a iných príslušníkov.

2. Povedať niečo vtipné o sebe. Nie aby sa vám vysmial, ale aby sa zasmial s vami. Vytiahnuť nejakú historku, ktorú poznajú všetci vaši známi a nehanbíte sa za ňu.

Človek ako ja robí veľa hlúpostí a môže si vyberať, čo vtipné povie.

3. Pod stolom ho kopnúť do nohy nech skríkne au. Zaručene neostane ticho. Možno ho aj niečím oliať, keď sedíte pri drinku alebo limonáde.

4. Ďalšia možnosť je hovoriť o svojich plánoch do budúcnosti, nech nadobudne dojem, že s ním už rátate. Dať mu pocit , že je pre vás dôležitý a to aj je, lebo veríte, že s ním strávite nasledujúce mesiace, možno aj zvyšok života. Naše sny, čo budeme v budúcnosti robiť sú dôležité a ten druhý ich musí akceptovať a pomáhať vám ich dosiahnuť. Preto je dobré, aby ste boli na čistom hneď od začiatku. A možno vám porozpráva aj o svojich plánoch.

5. Teraz mi napadlo, rozprávať sa o zvieratách. Nadhodiť tému domáci miláčikovia. Či nejakého má. A pýtať sa na veci uvedené už pri rodine alebo ho nechať rozprávať samého.

Sme v polovici a ja som sa rozhodla poznamenať, že rady do života dávam už sedem rokov, no sama si niekedy neviem odpovedať na otázky. V istých situáciách som nekompromisná a robím rázne rozhodnutia. No a dnes dávam svoje rady verejne na internet. Bojím sa či niekomu, tým neublížim.

6. Rozprávať o minulosti, no vynechať vašich ex. To sa nehodí, na to bude času dosť, keď už bude ruka v rukáve. Rozprávať o detstve, rodine, kamarátoch, výletoch a nezabudnuteľných zážitkoch, o spomienkach.

7. Rozprávať o prítomnosti. Toto je bod, ktorý sa dá využiť iba ak danú osobu poznáte tak povediac iba päť minúť. keď si s niekým píšete už dlhšie, tak o terajšej situácii ste si určite písali. Možno aj o iných už vyššie uvedených témach.

8. Ako zažehnať trápne ticho pod osem. Povedať, že zaplatíte. Využiteľné len na prvom radne. Neviem prečo, ale chlapi nedovolia, aby žena na prvom rande platila. Zaručene neostane ticho.

9. Ďalší spôsob ako neostať ticho je, že navrhnete, aby ste sa opäť niekedy stretli. A najlepšie urobíte ak sa začnete dohadovať už teraz na mieste.

10. Pobozkať ho. Normálne na drzovku a surovo jazýčkovú. Zaručene neostane chladný. Ale tento bod je len pred odvážne a sebavedomé ženy. Mám odskúšané ešte v dávnej minulosti.

Áno, je to pravda. Aj mňa to prekvapilo, keď som to počula prvý krát, ale naozaj som začala behať. Keď toto píšem tak už behám viac ako mesiac, no keď to budete čítať už to pokojne môže byť aj dva mesiace. Lebo sa snažím si nadbehnúť nejaké články, kvôli skúškam, a aj tak som skĺzla do mínusu a musím doháňať články. No stále som na dobrej ceste, lebo mám, čo publikovať aj keď nestíham toľko písať, čo potrebujem a chcem.

Ale vážne začala som behať, to nie len vtip, alebo že chcem pritiahnuť vašu pozornosť na mňa, na moju osobu. Hmmm. Som nejaká hladná, tak si dám trochu pauzu a pôjdem sa najesť. Ok, už som tu. Pozerám na hodinky a premýšľam, že keď dopíšem tento článok, pôjdem si zabehať.

Prečo som vlastne začala s behaním? Je otázka s ktorou sa veľmi často stretávam. Je to preto, že od dnes o týždeň idem behať jeden zaujímavý beh, na ktorý ma nahovorila osoba môjmu srdcu najbližšia. A keďže ja som v živote ešte nikdy nebehala, naposledy na základnej škole, keď sme to mali povinné na začiatku a konci roka, že ako sme sa zlepšili. Alebo na strednej, keď som nestíhala na električku a pobehla som si.

No nikdy to nebolo také, že behám tri, štyri či päť km. A to je ešte stále málo oproti tomu, čo behajú ostatní. Desať km a polmaratóny. Ja sa len pousmejem. Behám. Vždy som chcela behať, no nebolo s kým ani prečo behať. Veď postavu mám najlepšiu z ľudí, ktorých poznám. No dnes to je niečo iné. Chcem dokázať, že na to mám, aj keď som väčšinou domased.

Baví ma to aj keď prvýkrát, keď dom sa rozhodla behať a prvý deň som vybehla z brány, som nebola veľmi nadšená a pri čakaní na výťah po mojom výkone som si v duchu hovorila: Už nikdy viac. Pousmiala som sa a pomyslela som si: Už nikdy viac, iba zajtra znova. Druhý deň som sa necítila až taká vyčerpaná a zničená. A hlavne na umretie. Za dva týždne som si uvedomila, že to zvládnem. Vtedy prišiel zlom. Ochorela som. A chorá som nemohla chodiť ani do školy, nie to ešte behať. Chorobou som možno trochu stratila, no možno som načerpala nové sily. Dnes už behám nový okruh, ako som si dal v prvé týždne. Aj ten nový bol v prvý deň jeho vyskúšania ťažký.

Je ťažké začať s niečím novým, no po čase to prinesie svoje ovocie. Tak ako som začala písať a ani vo sne som nedúfal, že budem mať aspoň 50 lajkov na stránke, dnes ich mám vyše 80 a teším sa z nich. Nebojme sa začať s niečím novým. Moja výzva pre vás.

Pri písaní posledného článku tak nejako na mňa dopadla nostalgia a povedala som si, že napíšem niečo z môjho detstva, aby ma moji čitatelia lepšie spoznali. Detstvo bolo nádherné. Viem, chceli sme byť dospelí. Chceli sme byť veľký a samostatný. Mnoho krát sme sa hrali na dospelých. Pamätám sa ako sme sa s bratom hrali na rodinu. On bol vždy otecko a ja som bola mamička. Ja som robila akože obed alebo večeru v kuchyni. On mi pomáhal ako správny muž. Inokedy sme sa hrali zas na doktorov, že kde nás to bolí. Aj keď sme boli dvaja, tak sme často do hier zapájali aj našu mamku. Vtedy nám doktorku robila mamka. Akože nám predpísal lieky a liečila nás. Nikdy sa nesťažovala.

Nikdy mi nerobilo problém hrať sa s bratom. Vzala som si jedno z jeho autíčok a hrali sme preteky. Aj keď brat dostal autodráhu, sme sa spolu hrali. Usporiadali sme si vlastné rely preteky. Autodráhu sme si poskladali k svojmu obrazu a predstavovali si, že sme na najúžasnejších pretekoch „Naskár“.

Myslím si, že každé dieťa našej generácie malo také kocky. Také kocky, z ktorých sa dalo stavať všeličo. Lego bolo vtedy možno ešte len v plienkach alebo naši rodičia skôr zvolili väčšie časti na hranie. Predstavte si, že najmenšia mala dĺžku len o trochu menšiu ako je tá kratšia strana na zápalkách. Tá najmenšia kocka bola štvorcová. Dalo by sa povedať, že kocka, lebo ak by nemala tie štyri vyčnievajúce časti, tak by bola dokonalá kocka. Možno aj preto taký názov. Stredná bola ako tie dve malé pri sebe. A najväčšia ako tri malé alebo stredná s jednou malou. Okrem toho tam boli všelijaké striešky, také ako autíčka, boli to vlastne tie najväčšie kocky s kolieskami. Viem, že tam boli aj také červené časti, neviem, ako ich popísať, ale keď sme ich dali na tie akože autíčka, mali sme malý vláčik. Tie akože autíčka sa dali na seba napájať. Stavali sme si z nich domy, rodinné karavany aj so školou a podobné hlúposti.

Samozrejme sme behali po vonku, mali rozbité kolená a po blud modrín. Či už sme spadli zo šmykľavky, alebo sme nešťastne spadli z nejakej preliezačky. Hrávali sme sa v piesku. Zahrabávali iným deťom hračky, ktoré sa nám páčili, aby sme ich mohli mať my. Boli sme darebáci. To jest pravda. Keď sme vyrástli záujem sme si našli pre bicyklovanie.

Úprimne ľutujem dnešné deti. Celé dni pozerajú do počítačov, tabletov a mobilov. Nepoznajú túlanie sa ulicami. Dohadovanie sa s kamarátmi na ďalšom dni. Na ďalších lumpačkách. Ako si pýtať kamaráta od jeho rodičov. Smrť v očiach rodičov, keď sme došli zablatený domov. Keď sa teraz pozerám na detské ihriská, zívajú prázdnotou. Možno som naivná, no mávam také nutkanie sa niekedy ísť ešte pohojdať.

V deň, keď sa už nedalo nič zmeniť, lebo Garek Mábrik leží v bohato zdobenej truhle. Garek si za svojho života nahonobil dostatok financií na takýto krásny a bohatý pohreb. Všetci ľudia ho mali veľmi radi. Kam prišiel, tam rozdával svoje múdre rady. Chudobným pomáhal zbohatnúť, nešťastným pomáhal nájsť šťastie či pravú lásku. Býval v lesných chalúpkach a živil sa tým, čo mu dala príroda. Nikdy nikomu neublížil, nikoho neokradol, za svoje služby si nikdy nepýtal peniaze, no ľudia mu stále pár zlatiek dali. Bohatí mu dali aj za jeden či dva miešky. Nie žeby si Garek vyberal bohatých, ale nejako sa mu plietli pod nohy. Nešťastný sú predsa tí bohatí, ktorí nevedia, čo s peniazmi.

Svojich rad sa držal aj on sám a pamätal si ich na život a na smrť. Čo sa mu vlastne stalo aj osudným. Jedna jeho veľmi dobrá rada ho priviedla do hrobu. Mnohým ľuďom radil rozhýbať mozog, aby sa im viac darilo. Nie veľmi dobre sa mu darilo vysvetliť ako na to. Opisy sú niekedy veľmi ťažké, keď to sám človek nevyskúša. Nič pre Gareka nebolo nemožné. Sám na vlastnej koži si chcel vyskúšať, ako sa správne postarať o rozhýbanie mozgu. Čítal o tom veľa kníh a ich základe dával rady druhým, no sám to nikdy neskúšal. V uliciach miest sa povrávalo, že pred pár rokmi, keď bol Garek veľmi chorí, ležal v horúčkach na pokraji smrti, prišla a ním starena. Starena ho priviedla hypnózou do tranzu a podarilo a jej rozhýbať Garekov mozog. Sám Garek sa na to nepamätal, ani na to, že by bol tak vážne chorí. Možno ho starena pripravila aj o pamäť alebo to je len legenda.

No nič. Garek sa rozhodol, že vyskúša túto metódu. Veď jeho zverenci to tiež vyskúšali, nemôže sa mu predsa nič stať. Všetky doterajšie poznatky si rozmenil na drobné a uvažoval o nich ako o jednotlivých častiach celého procesu. V strede izby nakresli kruhy, ktoré sa pretínali a do ich spoločnej časti si sadol do tureckého sedu. Začal odriekavať modlitbu. Zavrel oči a len svojimi ostatnými zmyslami pociťoval, ako prúdi vzduch okolo neho. Pocítil, že pod sebou už necíti zem. Potvoril jedno oko a zistil, že sa vznáša nad zemou. Úspešne sa mu podarilo rozhýbať mozog. Normálne pri páde pocítil ako sa mu kýva. Pád na zem mu bol smrteľný. Preľakol sa, že sa vznáša a padol rovno na chrbát.

Ešte pred začiatkom toho experimentu si povedal, že to bude malina. Nič ťažké to predsa nie je. Jeho vnútorný hlas mu povedal, že to bude jahôdka. Čo ho pobavilo a vyčarilo mu to úsmev na perách.

V tých pár sekundách, keď padal sa mu začalo rozjasňovať a spomenul si na starenu, rozhýbavanie mozgu a všetko ostatné, čo bolo s tým spojené.  Ten istý okamih sa mu všetko zahmlilo. Legendy vravia, že človek môže svoj mozog rozhýbať iba raz. Ak sa to však pokúsi urobiť znova, bude to jeho posledný pokus. Stalo sa toto aj Garekovi? Alebo si len vsugeroval, to o čom sa hovorilo v mestá a sám tomu napokon uveril? Mohol už raz rozhýbať mozog? Možno aj preto, dokázal rozdávať múdre rady. To sa však už nikdy nedozvieme.

Ľudia, ktorí ma čítajú si už privykli na môj špecifický jazyk písania. Ľudia, ktorí ma poznajú aj osobne, vedia, že taká ako sa prezentujem v mojich článkoch naozaj som. Nie preto, že by som sem písala svoje názory, áno píšem ich, ale moje slová majú rovnakú váhu na papieri ako vyrieknuté. No slov, ktoré sa dnes hodlám použiť nie sú moje. Sú vytiahnuté z vrecka, ako môže napovedať aj názov. Už ste si možno aj trochu zvykli, že z času na čas zneužívam myšlienky druhých ľudí. No nedá mi nepodeliť sa o vtipné výroky.

Vymyslíte návod na výrobu. Návod na výrobu čoho? My máme niečo vymýšľať? Mne sa to zo začiatku veľmi nepáčilo, ale pobavilo, lebo študujem ako sa správne pohybovať v médiách a nie ako niečo vyrobiť. Baví ma vyrábať veci, malé prekvapenie. Zaujala my myšlienka vymyslenia básne. Vzhľadom na nedostatok času som ju nedokončila, no mám ju zapísanú. Stačí mi pripísať dva tri riadky a bude hotová. Taký akože záver jej chcem dať. Epický nádych. Neviem, nerada nechávam veci otvorené. Môžu sa rozliať, rozsypať či rozbiť.

I čo sa stalo, i to sa stalo. Ma zaujalo svojim i. V poslednej dobe som na neho veľmi zaťažená. Jedna mne veľmi blízka osôbka ho požíva a to sa mi na nej veľmi páči. Bolo veľmi neprirodzené počuť i z úst inej osoby. Aj preto som si to zapísala, aby som nezabudla, že aj keď sa snažíme byť odlišný, stále sa nájde niekto, kto bude ako my. Prievan alebo nejaký duch sa k nám chce dostať. Bolo povedané v kontexte, keď sa nám na učebni otvorili dvere. Ja osobne na duchov neverím, takže to bol určite prievan. Alebo žeby vyššia nadprirodzená sila? Každý v tom uvidí svoju pravdu.

Opäť sa nás raz niečo pýtali a my ako obyčajne sme si nepozreli poznámky, veď na čo. A spolužiak sa chytil iniciatívy a odpovedal na vyrieknutú otázku. Vyučujúci sa len pousmial a skonštatoval. Á cudzie slovo vždy zaberie. Neviem, čo by som vám dnes ešte povedala. Pozerám do poznámok a mám ešte jednu záhadnú vetičku. Možno aj formulku. Čáry máry fuk, nech je z neho buk. Dobre robím si srandu, ale naozaj mám tu ešte jednu poznámku. Nafutrovať si vlastné kešene.

Niekto ma možno pochváli za výber slov, ale nie sú moje. Len reprodukujem, čo bolo povedané. Veľmi ma zaujalo to slovné spojenie a to hneď dvakrát. Nafutrovať si. Je to taký slangový výraz, ktorý som už dlho nepočula a na akademickej pôde by som ho ani nečakala, ale budiš. A druhé čo ma prekvapilo sú kešene. Kešene sú jasne nárečové slovo a strašne ma irituje keď ho počujem, lebo správne by sa malo hovoriť vrecká. Ako aj hovorí môj názov. A asi sa v závere článku vrátim k jeho začiatku k vrecku. Napcháme si vlastné vrecká. Ešte mi teraz napadlo kapsy. Ale to je čechizmus ako inak.

Toto je tiež jeden z článkov, ktorý mi odporučil napísať môj miláčik. Píšem ho už druhý krát, lebo som taká sprostá a ten prvý sa mi podarilo vymazať. No ani nie tak vymazať, ale uložila som tam iný článok a tento mi to vymazalo. Škoda, bol dobrý. No stáva sa aj horšie. No na mojich myšlienkach a názoroch to nič nemení. Možno len na formulácii viet.

Podľa mňa si začať plniť svoje sny. Ísť si za nimi, nenechať ich plávať, len preto že sa mi dnes nechce. Poviem si, že aj zajtra je deň. Ono to tak veľmi nie je. Áno, aj zajtra je deň, ale čo sa tým zmení? Nič, odložíme na ďalšie zajtra. Takto sa to vlečie niekoľko mesiacov a možno aj rokov. Viem, o čom hovorím. Presne takto som sa chcela prinútiť behať. Stále som si hovorila jak nebude sneh. A takto to išlo niekoľko rokov. Ani príchodom do Nitry som si nenašla čas. No všetko sa zmenilo jednou osobou.

Viem, je ťažké s niečím novým začať, keď nemám parťáka na danú činnosť. Ani mne sa nechce robiť veľa veci.

Myslím si, že každý má na niečo talent, a keď to neskúsi, nikdy nepríde na to, že na čo ten talent má. Ja som sa tiež dlho hľadala. Myslela som si, že ja talent nemám. Niektoré aktivity k seba realizácii sú jednoduchšie ako iné. Niektoré zaberajú menej času iné viac. No to by nás nemalo odradiť od ich vyskúšania.

Vyskúšať nestačí! Tvrdím ako už menší odborník na voľno časové aktivity. Mám už čo – to za sebou, ako vravím aj ja som sa hľadala. Dôležité je nevzdať sa po prvom páde. A úprimne, na začiatku sa nám môže zdať, že nám to vôbec nejde. Dôležité pracovať na seba nikdy, ale nikdy sa nevzdávať. Je to ťažké nájsť si čas, spoločníka, odhodlanie a niekedy aj investície. Peniaze sú hlavným problémom, prečo s niečím nezačneme. Poznám to. Chceme niečo robiť, napríklad maľovať. Treba nám farby, papiere, štetce, plátno, stojan a iné veci, ktoré nie sú najlacnejšie. Sama sa čudujem v obchode, minule som išla kúpiť temperové farby, obyčajná vec, na jedno prekvapenie a nechala som tam nejaké to euro.

Pomyslela som si, že aké to bude kupovať ich každý rok deťom do školy a možno aj častejšie, kvôli výtvarnej. Viem, že všetko niečo stojí a investovať do niečoho, čo nás vlastne nemusí ani baviť , môže byť odstrašujúce, ale keď to neskúsime, nikdy sa nedozvieme či práve toto nie je náš skrytý talent.

Ako sa stať lepším človekom? Nájsť si niečo, čo nás baví a zdokonaľovať sa v tom. Áno, ľahšie sa to povie ako urob, no nikto učený z neba nespadol, ako hovorieva moja mamka. A ešte niečo. Nikdy nie je neskoro sa začať učiť niečo nové. Možno by to chcelo podotknúť, že lepším človekom sa stávame aj pozitívnym myslením.

V posledných dňoch spím dosť málo. Nie je to následok nejakej namáhavej práce, alebo nekonečného sa učenia. V mojej situácii hrajú dôležitú úlohu iné faktory. Nechcem hovoriť o faktoroch, ktoré môžu a aj ovplyvňujú náš spánok. Už som skoro napísala naše správanie. To je dôsledkom jeho nedostatku. Chcela by som skôr rozprávať o jeho dôsledkoch na ľudský organizmus. Áno, viem, čo si poviete. Prečo sa do toho mieša, keď ani nie je lekárka, ani psychoanalytička, ani nič podobné. Nie je človek z praxe. No aj napriek tomu môžem mať bohaté skúsenosti. Myslím si, že nie jeden z nás ich má. Veď každý u čau na čas pracujeme aj 22 hodín denne a spíme málo, dalo by sa povedať, že nespíme.

Hlavným dôslednom je nepozornosť. Presne ako vravím, nepozornosť. Z nedostatku spánku sme nepozorní, myslíme na spánok, na kávu, ako sa vyhnúť našim povinnostiam, alebo ako ich čo najskôr zbaviť. Myslíme na našu posteľ, milovanú osobu či ako si oddýchne pri dobrej knihe, či filme. Pozeráme von oknom, počítame bodky na plafóne alebo si predstavujeme na čo sa podobajú oblaky na oblohe. Nevnímame nadriadeného, prípadne vyučujúceho či prednášajúceho v škole. Tešíme sa kedy to už skončí.

Prvým dôslednom je vstávanie. Vstavanie je každodenné, ale nás zaujíma ťažké vstávanie po prebdetej noci či nociach. Jedna noc sa dá ešte prežiť, no keď ich je viac, tak sa nám nechce vstávať. Nedokážeme sa odlepiť z postele, zatvárajú sa nám oči, po každom si povieme ešte päť minút. Kvôli tomu zanedbávame naše zanedbateľné povinnosti, aby sme dostali aspoň dve hodiny spánku. Často krát pre takýto luxus zanedbávame kamarátov, spoločnosť a všetko, čo nám je blízke. No na druhej strane to pre nás nie je také dôležité, aby sme kvôli tomu obetovali tú hodinku, dve spánku.

Ďalšími dôsledkami sa už však prezradíme. Pokým sme nepozornosť a menší prísun spánku mohli zamaskovať, tmavé kruhy pod očami nezamaskujeme. Dobre istý čarodeji áno, aj na to sú isté páky, ktoré poznajú hlavne ženy. Ale napríklad také zívanie už nezamaskujeme. Nech sa snažíme, ako chceme, keď si raz musíme zívnuť, tak si musíme zívnuť. Unavené, zatvárajúce sa oči, tiež neschováme. Mohli by sme si sadnúť dozadu a trocha si pospať na hodine, no kde máme záruku či sa nás náhodou prednášajúci niečo nespýta. Na pracovisku to je o to ťažšie, keď pracujete v jednej kancelárii s kolegami. Nemôžete si len tak dovoliť, položiť hlavu na stôl a zavrieť oči. Nehovoriac o zamestnaniach, kde je potrebné plne sa sústrediť, ako napríklad vodič MHD.

Myslím si, že by sa našlo ešte niekoľko ďalších dôsledkov nedostatku spánku, n nechcem mojich čitateľov nudiť príliš dlhým článkom. Možno práve niektorý z nich prišiel domov po nočnej a ide sa vyspať. Prajem nám pokojný a ničím nerušený spánok.

Nedávno som písala jeden zaujímavý článok, pre vás, mojich verných čitateľov, aj pre tých menej verných. Mnohokrát to je tak, že ledva dopíšem jeden článok, hneď mám nápad na ďalší. Rovnako to bolo aj v tomto prípade. V jeden deň som dopísala svoj článok a na ďalší som si už poznačovala tému k tomu dnešnému, aby som si ho mohla napísať, keď prídem domov.

Myšlienku mi vnukol článok o menách. Ako som písala, že s určitými menami sa nám spájajú isté charakteristické črty. Farba vlasov, očí, postava, výška a podobne. Môj predpoklad sklamania možno rovnako uplatniť. Aj keď si myslím, že hlúposť, aby niekto spoznal dvoch ľudí s rovnakým meno za účelom bližšieho spoznania a nadviazania rodiny. Ale aj také sa môže stať. A tu sa skrýva moja otázka. Je možné veriť nositeľovi určitého mena, keď nás už jeho menovec v minulosti sklamal? Podľa mňa je to ťažké. Nehovoriac o tom, že ja by som si asi s danou osobou ani nepísala.

Sme ľudia a máme predsudky. K nim sa nebudem veľmi vyjadrovať, môj názor nájdete na mojej stránke. Nechcem sa opakovať a nudiť vás niečím, čo si viete, poľahky nájsť. Dá sa vôbec veriť ľuďom bez ohľadu na ich meno? Vie, nám niekto zaručiť, že nás nikdy nesklame? Že sa nás nevykašle, keď ho budeme potrebovať? Môžeme s určitosťou povedať, že si vždy nájdeme čas pre toho druhého? Nie! Nikto nie ej dokonalý a každý robíme chyby. Obávame sa ľudí, možnej opakujúcej sa histórie, no sami ju aj tvoríme. Opakujeme svoje chyby, lebo sme sa ešte dostatočne neponaučili. Ale to, samozrejme, nie je ospravedlňujúce. Nemôžeme sa stále schovávať za naše nedospelé ja. Chcem veriť, že ľudia sa dokážu zmeniť a nie len k horšiemu. Síce je pravda, že po trpkej skúsenosti sa obrníme a nedovolíme ostatným s ak nám opäť zachovať zle. Nenecháme sa manipulovať a hanobiť našu česť. Týmto aj vznikajú predsudky o ostatných a mylné domnienky, že všetci patria do jedného vreca.

Moje vrece je vždy otvorené a pripravené kedykoľvek tam niekoho hodiť či vybrať von. Nečudujem sa ľuďom, že po sklamaní, tak ľahko nenaletia na sladké rečičky, no netreba zabúdať, že každý niekedy šliapneme vedľa, a čo urobil jeden nie je nikdy také hrozné, ako to, čo urobí ďalší. A možno aj naše deti. Nemyslím konkrétne niečie deti, ale všeobecne deti našej generácie. Deti akejkoľvek generácie. Predpokladáme sklamanie, no nezatvárajme oči pred nádejou, túžbou, budúcnosti a lásky. Viem, je to ťažké, keď už toľko krát sme sa v ľuďoch sklamali, no verím, že na každého čaká to jeho šťastie. Nedúfajme v to zlé, ale myslime na to dobré, čo nás čaká. Nepredpokladajme sklamanie, verme v to dobré a možné pozitívne prekvapenie.