Môj veľký deň konečne nastal. Už dva dni predtým som mala nervy na spadnutie. Nič sa nedarilo. Auto sme nemali, šaty sa dobabrali, nevedeli sme svoje sľuby a prísahu. Štvrtok večer, sedíme v aute učíme sa to, ale nič z toho.

V piatok sa začal kolotoč behačiek a vybavovačiek. Nácvik v kostole, spoveď hlavného svedka, nechty, kúpa alkoholu, nosenie vecí do sály, zdobenie sály, vítanie hostí usmievanie sa. Ostať chladná a byť v pohode. Kradnutie briezok, zdobenie ich a včas ísť spať, aby sa zajtra všetko stíhalo.

Ráno skoro vstať všetko nachystať na svadbu aj doma. Ráno isť ku kaderníčke, po mne manželova mama, po nej susedka. Môj budúci, teraz už terajší, manžel nám robil taxikára. Vozil všade všetkých, vyzdvihoval kvety, koláče, tortu. Vzal ma domov nech si kus oddýchnem medzi vlastnými úpravami, aby on zase niečo riešil. Mal byť u mňa v nejaký čas, no nebol tam. Bola som nervózna. Už sme mali isť na make-up, ani sme nevedeli kde to presne je. Volali sme jeho mamke. Ale bolo to ok, ešte tam bola nejaká žena, ktorú robili predo mnou. Pohoda.

Tá pani čo ma líčila bola dosť ukecaná a povedal, že ženícha ešte nevidela. Smiala som sa. Bolo mi dosť nepríjemné tam sedieť, ale s výsledkom som bola viac ako spokojná. Tesne pred koncom prišiel po mňa môj manžel. Ešte mi volala kamarátka, kolegyňa, že kam majú ísť. Keď ma manžel priviezol konečne k nim, nikto ma ani nespoznal.

Kamaráti, rodina či vlastný otec, všetci boli zo mňa paf. Nervozita stúpala a ja som sa nevedela uvoľniť. Bola som hladná a bála som sa o manžela. Kde je. Ešte pred svadbou som do seba dostala jeden chlebík, ktorý skôr do mňa dostal hlavný družba, ale dobre. Pila som vodu, lebo som bola veľmi smädná.

Začať obliekať sme sa tiež mali v určitý čas, no nebol nikde ženích, kameraman ešte nenatočil naše oblečenie. Bála som sa, že to nestihneme.

Obliekanie a vypytovanie prebehlo hladko. Pomalým krokom sme sa vydali ku kostolu, kde sme prišli ešte skôr ako sme mali. Celý deň som sa upokojovala tým, že bez nás nemôžu začať. Teraz sa na tom smejem. Pred kostolom sme sa ešte rozprávali. Pripravovali na spoločnú cestu životom. O niekoľko pár minút sme už kráčali uličkou v kostole. On so svojou mamou a ja s mojim otcom.

Obrat bol krásny a ani som si nevšimla, kedy to celé zbehlo. A už sme boli manželia. Aj s mojou čiernou dušou. Autami sme sa presunuli do siene, kde sa konala svadobná hostina. Mali sme skvelého šoféra, nemôžem sa sťažovať. Skoro by som zabudla, po kostole nám všetci gratulovali, primali sme dary a usmievali sa. Fotili sme sa.

V sále sme zametali rozbitý tanier, manžel ma preniesol k svadobnému stolu. Odohrali sme svoju rolu šťastných manželov v pripravených prekvapeniach. Hostia padali na zadok, keby však nesedeli. Po modlitbe sme sa najedli a tancovali sme. Veľa sme tancovali. Veľa sme sa smiali a boli sme naozaj šťastný. Večer, keď sa už zotmelo, sme sa boli fotiť, také tie umelecké fotky. Po polnoci som tancovala s hosťami v červených šatách namiesto kroja. Bola som unesená nevesta. Uniesli ma teroristi, ktorí žiadali výkupné. Užili sme si ohňostroj a v kruhu blízkych sme ukončili tento krásne deň vo svetle prskaviek.

Po všetkom ostalo ešte pár hostí, ktorý nám pomáhali pratať. A do postele sme sa dostali niečo pred šiestou. Ráno nás zobudili môj otec aj s krstným a my sme sa im museli ako vzorní mladomanželia venovať.

Svadba bola nádherná, všetko podľa predstáv. Nemohla som si ju vysnívať lepšie. Som viac ako spokojná. Budem mať na čo spomínať.

Kto som? Som obyčajné dievča, ktoré sa zaľúbilo. Dievča, ktoré túžilo po svadbe. Aké boli moje pocity? Odkedy sme začali plánovať svadbu, som bola nadšené. Strašne veľmi som sa tešila. Môj veľký deň mal dátum. Riešili sme všetko. Od kameramana, cez sálu až po výzdobu. Fialovú výzdobu. Chcela som fialovú svadbu. Svadbu v mojej obľúbenej farbe. A môj manžel s tým súhlasil.

Všetko muselo byť dokonalé. Začali sem riešiť šaty a náš svadobný tanec. Čím sa svadba blížila, tým viac vecí na riešenie viselo vo vzduchu. A na všetko boli potrebné peniaze.

Začala som byť frustrovaná. Všetko bolo potrebné zaplatiť a peniaze sa míňali. Výplata v nedohľadne a platiť sa muselo. Veľa problémov som si narobila aj tým, že som požičala svojim kolegom v núdzi. Do dnešného dňa mi nikto z nich nevrátil peniaze. I keď nie, musím povedať, že jeden môj kolega mi vrátil, slušnú časť požičaných peňazí, ale až potom ako som na neho tlačila, že ja tie peniaze jednoducho potrebujem.

Pár dní pred svadbou som už naozaj bola nervózna. Nič nešlo podľa plánov. Nemali sme auto, šaty neboli hotové, všetko bolo treba platiť a peniaze nikde. Nevedela som ako ďalej. Bola som zničená. Šaty boli zničené. Chcelo sa mi plakať. Musela som svojmu budúcemu manželovi povedať pravdu. Že už nemám peniaze. Bála som sa. No už som mu viac nemohla klamať.

Na moje prekvapenie, nekričal na mňa. Bol smutný. Možno nekričal, lebo som mala v očiach slzy a plakala som. Asi nedokázal kričať na niekoho, kto plače. Najbližšie dni som bola bez nálady. Bez duše. Bez seba. Cítila som sa divne. Nedokázala som sa tešiť, keď som vedela, akú chybu som urobila.

Keď sme sa už so šatami vracali do miesta svadby, boli sme obaja na ihlách. Obaja sme sa potrebovali naučiť naše sľuby a prísahy v kostole. Tiež nás čakal nácvik v kostole a zo všetkého toho vzrušenia sa mi klepali kolená. Bol to náš veľký deň. Myslím si, že aj môj ženích bol trochu nervózny. A možno aj nesvoj. Poznala som ho už skoro päť rokov.

Už sa iba raz vyspať a môj, náš veľký deň je tu. Myslela som si, že ani nezaspím. Ale musela som.

Človek, ktorý skončí školu, či už strednú, alebo vysokú má len jednu možnosť, zamestnať sa. Ale ako? Trávením dlhých dní na portáloch s prácou, posielanie životopisov a čakanie, kedy vás pozvú na pohovor. Dosť smutné.

Toto bol aj môj prípad. Denne som strávila niekoľko hodín na portáloch hľadaním si práce. Moje dni vyzerali nejako takto. Ráno vstať, zapnúť si počítač, pozrieť nove ponuky práce, poslať životopisy, otvoriť si knihu a čítať si, poobede ísť na tréning a zase si čítať. Občas niečo napísať a prispieť na moju stránku. Ísť von a minúť nejaké peniaze, ktoré som ani nemala.

Zo začiatku to človeka baví. Je slobodný, môže si robiť čo chce, nič ho nezväzuje. No časom si uvedomí, že ho to už nebaví. Prestane posielať životopisy, len tam kam by chcel ísť pracovať, ale začne posielať viac životopisov, aj tam kde by za normálnych okolností nepracoval. Človek chodí na pohovory, je ich málo, lebo pošlem životopis, nevadí, že nespĺňam hneď dve kritéria, veď možno motyka vystrelí a príjmu ma. Pohovorov bolo stále málo, a stále mi sľubovali, že sa ozvú. Bolo to náročné obdobie, no nevešala som hlavu.

Stáli pri mne ľudia, ktorí videli, že sa snažím. No s pribúdajúcim časom som bola aj ja viac a viac nervózna. Chcela som svadbu, deti, rodinu, domov. No bez práce a peňazí ťažko. Začala som byť frustrovaná. Nič sa mi nechcelo. Bola som zlostná. Hádala som sa so všetkými. Bola som podráždená. Nič mi nebolo dosť dobré. Prácu som si hľadala čím ďalej, tým menej. Neverila som, že si môžem niečo nájsť. Chcela som tým všetkým len nejakým spôsobom preplávať.

Svoju pozornosť som obrátila k viere. Začal som sa modliť. Nevedela som ako ďalej. Keď je človek na dne, utieka sa k Bohu. Ja som už nevedela kam z konopy. Neviem, naozaj neviem, čo sa vo mne zlomilo, keď som začala posielať životopisy všade. Či už do výroby, alebo od obchodu. Nemala som, čo stratiť. Prácu som potrebovala. Bolo mi jedno, že budem otročiť za minimálnu mzdu. Každé peniaze boli lepšie ako žiadne.

Pamätám si to ako včera, keď som posielala svoj životopis do jednej konkrétnej práce. Obratom mi volali na druhý deň. Dali mi nejaké papiere k lekárovi a mala som ísť po výpis z registra trestov. Po víkende som išla na školenie o BOZP a na ďalší deň som podpisoval zmluvu. V ten deň ma poslali rovno do práce aj s ďalšími štyrmi ženami.

Pracujem. Moja ďalšia kapitola života.

Bolo dosť frustrujúce, keď som nedobrovoľne musela opustiť školu. No brala som to pozitívne, aspoň budem mať viac času pre seba.

Viac času na moje knihy, viac času pre moju rodinu a kamarátov. Ale opak bol pravdou. Možno som mala voľnosť po ktorej som, tak dlho túžila. Bola som v istom zmysle voľná, no nedá sa povedať, že by som bola nezávislá. A už vôbec sa nedá povedať, že by som bola spokojná.

Bola som unudená z každodenného vysedávania doma. Čítala som knihy, trávila svoj voľný čas vonku, no stála som bola podráždená. Prečo?

Aj keď som mala pre seba celý čas, nevedela som si ho poriadne zadeliť. Najradšej by som sa iba poflakovala. Chcela som robiť veci, ktoré boli prioritné pre ma, nie pre nás. Áno. Brázdila som internet a posiela som životopisy, ale vždy som si vyberala, čo by som chcela robiť a kam určite svoj životopis nepošlem. Vedela som akú prácu nechcem robiť. Bola som vyberavá.

Akoby mi ani nezáležalo na tom, nájsť si prácu. Nechcela som sa vzdať svojej pohodičky.

Najviac ma zlostilo, že som sa nemohla toľko venovať svojej stránke. Písať si svoje články a básne. Musela som svoj čas venovať aj domácim prácam a to ma ničilo najviac. Bola som z toho doslova frustrovaná.

Nebavilo ma posielať životopisy, chodiť po pohovoroch a chodiť nakupovať potraviny, variť, prať a upratovať. Nič som nerobila, lebo ani do školy, ani do práce som nechodila, ale tak veľmi sa mi nechcelo robiť domáce práce. Ničilo to moju osobnosť. Ničilo to moje alterego.

Bola som slobodná, no napriek tomu som sa cítila ako v klietke. Musela som sa podriaďovať svojmu partnerovi. Robiť, čo povie. Keď si zmyslel, že v ten deň budem variť, tak som musela vtedy navariť. Keď som mala pratať, tak som pratala. Nezaujímalo ho či chcem ísť von, alebo mám ísť niekam na pohovor. Vždy to muselo byť, ako povedal on.

Nijako ma to neposúvalo v hľadaní si práce, nemala som z toho pocit, že by som potrebovala prácu. Pre vlastný pocit sebestačnosti. Aj naďalej som si vyberala medzi ponukami kam pošlem žiadosť.

Teraz z trochu iného súdka, a tak trochu nečakane. V poslednom čase som si odvykla deliť sa s vami o moje vnútorné pocity a zážitky stále to je len nejakej knihe. A v poslednom čase som začala chodiť na birmovku a mala som pocit, že sa musím podeliť o prvé pocity z nášho prvého stretnutia. V poslednom čase som tam chodila ako na klavír. Prv s otcom, potom s pratom sa uistiť, kedy majú otvorené a potom sama sa zapísať.

Možno vás udivuje, že dvadsaťštyri ročná žena nemá birmovku. Poviem vám zaujímavosť, nemám ani prvé sväté prímanie. No pravda je taká, že v minulosti som nikdy veľmi nechodila do kostola a v škole som tiež chodila na etiku a nejakým spôsobom som nebola vedená k tomu, aby som mala tieto duchovné veci v poriadku. Keď som bola staršia a uvedomila si, že bez toho sa nemôžem vydať, povedala som si so zdvihnutou hlavou, že si to dorobím, keď na to bude vhodný čas. A to je kedy? Keď budem mať istý vek? Nie. Ten správny čas je, keď mám naozaj pocit, že za tohto chlapa sa chcem vydať. Nejako som nevidela význam robiť si tieto sviatosti, kým nespoznám chlapa, ktorý bude za to stáť. Teraz si poviete, dievča zlaté, čo ti to napadlo. 

Možno som sa bála. Asi som sa bála zrady a sklamania. Zrady a sklamania chlapa, o ktorom budem presvedčená, že je to on. Môj terajší priateľ nebol moja prvá známosť. No o tom možno inokedy.

Takže nastal deň D a ja som mala ísť na moje prvé oficiálne stretnutie s farárom. Bol to skvelý zážitok. Doobeda plno iných povinností, potom na tréning a po tréningu šup do kostola k farárovi. Sadla som na autobus do mesta a z námestia išla pešo. Bála som sa či stíham. Čo sa týka času, som veľký stresmen. Vždy sa bojím či tam prídem včas. Ako vždy aj teraz som tam bola trochu skôr. A nechala som sa viesť ľuďmi, ktorí išli predo mnou. Samozrejme, to nebol dobrý nápad, lebo oni išli na pred manželskú prípravu. Trochu som zablúdila do inej miestnosti, ale nakoniec to nebol až taký problém. Stretla som tam farára, ktorý mal mať s nami sedenia. Trochu to znie ako keby som chodila na sedenia anonymných alkoholikov. Ale tak trochu som sa aj tak cítila, keď som vošla dnu a stoličky boli rozložené v kruhu. Nechal nás nech si posadáme. Rozprával nám veľmi praktické veci. Svoje zážitky a nezabudol aj na názorné ukážky.

Trochu sme sa nasmiali a v miestnosti vládla uvoľnená atmosféra. My obyčajný ľudia sme sa tiež mohli zapájať k do jeho múdrych myšlienok. Nechal nás pýtať sa a vzdelávať sa v oblasti, ktorej rozumie asi najlepšie. Aby som nezabudla hneď na začiatku nám dal úlohu naučiť sa modlitbu, Verím v Boha. Možno sa vám to zdá byť čudné, no chodia s nami aj ľudia, ktorí si robia krst a potrebujú vedieť aj tieto veci. A úprimne ani ja som ju do toho dňa nevedela.

Možno, vás až tak nezaujíma môj osobný život, no keď sa mi stane nejaká kuriozita, tak sa o ňu chcem podeliť, nie len s mojou rodinou a známymi, ale s vami. Lebo aj vy ste pre mňa blízke osoby.

Ono ten deň bol hrozný už od začiatku. Ráno som nebola behať, lebo ma stále niečo škriabalo v hrdle a nechcela som, aby to bolo ešte horšie. Vstala som až okolo desiatej, čo nie je až tak zlé, lebo väčšinou tak vstávam. Spravila som ranné povinnosti a zapla si počítač, že idem písať články. Pustím si pesničky, lebo len s nimi viem tvoriť.

Mobil pri mne a striedavo pozerám do počítača a do mobilu, čo sa deje v našej skupine. Neviem, či som si to zaslúžila za moju poslednú poznámku, ale kamarátka povedal, že má nejaké vybavovačky a nemôže ísť von s nami. Zabolelo to, lebo už dlho sme sa nevideli a možno aj mojou zásluhou. Väčšinou mám tak trochu podrezaný jazyk a poviem všetko, čo mám na srdci.

Ale späť k tomu dňu. S priateľom sme chceli isť v ten deň na večeru, lebo sme už dlho nikde neboli a chcela som ho pre zmenu vidieť v košeli. No naše plány sme nezmenili. Aj preto, lebo sme doma nemali navarené, počítali sme s tým že pôjdeme do mesta sa najesť. Dohodli sme sa, že nabudúce a my sme pokračovali v plánoch. Po práci sme sa stretli. Ja a môj miláčik. Prechádzali sme sa mestom a hľadali reštauráciu, kde by sme sa najedli. Nakoniec niečo našli a objednali si. Prv sme si objednali niečo na pitie, nech nám dá čas, kým si vyberieme jedlo. Prezerali sme si jedálny lístok a som bola zdrvená, že tam nie je nič normálne. Opäť prišla čašníčka. Opýtala sa či sme si už vybrali. Ja ešte nie, ale môj spoločník si už vybral. Pri tej príležitosti nám priniesla aj džúsy, ktoré sme si objednali. Neviem či nepočula, čo chcem, ale priniesla mi úplne iný džús, ako som chcela. Nechala som to tak. Nebudem sa hádať a kaziť si krásny deň. I keď nebol až taký krásny, lebo od rána sa toho už dosť udialo, ale nenechala som si ho ešte viac pokaziť. Tak som bola ticho a hľadala si niečo na jedenie.

O chvíľu opäť prišla čašníčka. Ja som si už vybrala. Rozhodli sme sa ešte pre sladký dezert. Tak sme si objednali palacinky. Ja s ovocím a môj milý s nutelou. Povedala, že jedlo nám prinesie a potom palacinky. Tak sme boli spokojný. O chvíľu priniesla môjmu miláčikovi jedlo a mne nie. Čakám, čakám a nič. Hovorím mu, že on skôr doje ako mne donesú jedlo. Potom sme si robili srandu, že tie palacinky donesú skôr ako moje jedlo. Hovorila som mu, že ak s atak stane zdvihnem sa a odchádzam. Aj s atak stalo palacinky nám priniesli a moje jedlo nikde. Priateľ jej pripomenul, že sme si objednali aj jedlo. O chvíľu už bola opäť pri nás aj s mojim jedlom. Bola som už hladná ako vlk.

Priateľ začal jesť palacinky. Prvé, čo ho dostalo, bolo že náplň palaciniek bola iba v strede a po okrajoch nič nebolo. Druhá šok bol, keď zistil, že jeho palacinky sú s džemom a nie s nutelou. Môj šok boli tiež palacinky. Boli síce s ovocím, ale dnu bola nutela. Kameňom úrazu bola suma, ktorú zaplatil. Nejakých 42 eur. Čo je fakt, že och. Keď si predstavím, že v Tatrách sme sa najedli za 50 eur aj s vysokohorskou prirážkou. Zaplatili sme. Postavili sme sa. Ideme domov. Hovorím mu, už sem nikdy neprídeme. Táto jedna skúsenosť mi veľmi stačila, s tým že všetko poplietli. Priateľ tvrdil, že nie len tá čašníčka musela byť nová, ale ja kuchár, keď tak pokazil palacinky. Raz za čas ideme do mesta a vždy máme šťastie na personál.

PS: tento článok bol písaný ešte pred dovolenkou, čo sa aj udialo pred dovolenkou.

Viem, že to už je staršia téma, ale nedalo mi nenapísať o tom. Moje články sú určené mladým ľuďom. Viem, vlastne dúfam, že pre mojich mladých čitateľov to bola zaujímavá skúsenosť. A týmito pár riadkami by som sa vám chcela priblížiť. Pre mňa to už nie je také wow, idem voliť. Ja už mám čosi už odvolené. Možno viete, že už mám niečo viac ako dvadsať. No aj pre mňa boli voľby prezidenta niečo výnimočné. Čím?

Asi tým, že dlhšiu dobu som ani veľmi nevedela koho voliť. Nie preto, že by som nevedela koho chcem, ale ja som nevedela ani kto kandiduje. Som veľmi rozlietaná a neviem, kde mi hlava stojí. Aj preto som dlho uvažovala, koho voliť. Ono sa to ľahko povie, veď niekoho zakrúžkuješ, ale je to zodpovednosť.

Ono ten nápad ísť voliť vznikol v jeden deň pri pive, keď sme sa s kamarátmi rozprávali o tom, koho ísť voliť. Tak trochu som spoznala kandidátov a nechala sa ovplyvniť. Niekedy je dobré vypočuť si aj názor druhých. Nie len v tejto záležitosti, koho ísť voliť. Mnohokrát nám kamaráti otvoria oči a ukážu, aký je svet krásny. Niekedy aj, aký je nespravodlivý.

Takže, keď som už mala jasno v tom koho voliť, rozhodla som sa, že pôjdem. Chvíľu som uvažovala či sa bude voliť tam, kde vždy. Všetky voľby ktoré si pamätám, sa volilo v našej základnej škole. Vždy sa tam rada vraciam.

Chcela som svojmu miláčikovi ukázať, kde volím ja, ale nedalo sa. Musel ešte niekam skočiť v Košiciach. Nič to. Potom sme išli s ním voliť do Humenného. Aj to bol zážitok. No najviac ma potešilo, keď sme sa na ďalší deň dozvedeli, že vyhrala, tá osoba, ktorú sme volili. Zvláštny pocit. Bola som šťastná. Ani neviem prečo. Možno len preto, že som chcela svojou troškou prispieť. Možno ma už vysokoškolský život tak poznačil, že som to skôr brala ako nejakú skúšku. A vzhľadom na to, som aj bola rada, že to tak dopadlo. Že právna odpoveď je... a vy čakáte na výsledky. A možno si to len domýšľam. Ale bola som naozaj šťastná, že to dopadlo, tak ako to dopadlo.

A vtedy aj dnes, si hovorím, že prezident je len bábka, pekná tvárička. Takže v konečnom dôsledku, bolo jedno, kto to vyhrá. Hlavné bolo, aby sa tam nedostala jedna osoba, a to sa aj podarilo. Ako všetci dúfam vieme, prezident je len figúrka, ktorá sa usmieva, ale v skutočnosti nemá žiadne práva, alebo len minimálne. Uvidíme, čo nám prinesie nová prezidentka.

Aj som bola kedysi v maturitnom ročníku, a tiež som sa bála. Myslím si, že to je prirodzené. Všetci stredoškoláci z toho robia vedu. Dobre nie všetci, iba tí ktorí sa na maturity naozaj učia. Tí čo sa na ne učia, chcú niečo v živote dosiahnuť, ísť na vysokú, alebo si nájsť dobrú prácu. Všetci to robíme pre niečo. Iný to len tak odfláknu a vydarí sa im to. Naučia sa len jednu tému a puf, vytiahnu práve tú, čo sa učili. Šťastkovia.

Ja som sa učila všetky témy. My obyčajní ľudia, keď sa nenaučíme jednu tému, tak práve tú si vytiahneme. Poznám to veľmi dobre z mojich školských čias. Nie žeby som už teraz nebola školáčka, ale neťahám si otázky. Dostanem mix jednotlivých otázok a buď mi sadnú, alebo nie. Je to o šťastí, ak sa učím sadnú mi, ak nie tak nie. Väčšinou pri týchto mixoch som sa učila aspoň na tri z piatich otázok.

Maturita je len formalita. Prídete tam, na písomných niečo zakrúžkujete, napíšete krásny príbeh na slohu. Na ústnu prídete ako pán. usmejete sa na porotu a máte už štvorku. Ale naozaj. Robí sa okolo toho taký cirkus, ale aj oni chcú mať od nás pokoj. Mnohokrát nás ani nepočúvajú, čo hovoríme. Od kedy som zmaturovala ja som tvrdila, že to je len prehnaný cirkus kvôli maturitám. Teraz hovorím, že písomná maturita je len dotazník, ktorý treba vyplniť. Naozaj je to také jednoduché. Všetci z toho robia vedu, ale ak sa človek učí celé štyri roky, tak to je potom hračka. Na všetko akoby si človek spomenul.

Jedna múdra pani učiteľka nám povedala jednu múdru vec, keď sa spolužiak pýtal: Prečo si musíme toľko veľa poznámok písať? Odpoveď bola jednoduchá. Na písomku sa naučíte asi tak polovicu z toho a na písomke budete vedieť možno tak polovicu z polovice, čím viac si teraz napíšete, tým viac sa naučíte.

A pri maturite, keď povieš aspoň päť súvislých viet k téme tak máš jednotku aj s hviezdičkou. To tvrdím ja. Naozaj maturita je len jedna nafúknutá bublina, ktorá praskne hneď po maturite. Aj keď náhodou človek dostane okno na maturite, tak mu tam pomôžu. Celú maturitu z gramatiky za mňa spravili a z literatúry som mala šťastie, že som dostala dielo, ktorého knihu som dostala za prospech a čítala som ju. Ekonomika, téma, ktorú som chcela a zároveň najľahšia na svete. Anglický jazyk, čistá improvizácia a aj tak som to dala. A som tu.

 V tieto dni, keď sa opäť raz blíži skúškové obdobie, začínam pochybovať o mojich znalostiach a schopnostiach. Či sa mi to teraz podarí spraviť. Jedna skúška na výške je ako jeden maturitný predmet. Ale naozaj. Veľa učiva, čo musí človek zvládnuť za jeden týždeň učenia pred skúškou, alebo jeden deň.  Bojím sa aj štátnic. Hovorím si načo sa báť, možno ťa ešte vyhodia zo školy za neurobený prenesený predmet. A smejem sa, že kým nespravím niečo, na čo sa trápiť udalosťami v budúcnosti. Ešte musím prežiť dnešok. 

V tomto článku by som chcela odtajniť kus svojej duše. Myslím si, že názov, hľadám sa, je výstižný k tomu o čom chcem rozprávať. Viem, že už mám dvadsaťštyri rokov, a keď poviem, že sa stále hľadám, vyznie to čudne, ale ja sa naozaj stále hľadám. Hľadám svoj vnútorný jin. Svoj osobitý štýl. Niečo, podľa čoho ma spoznáte. Nemyslím si o sebe, že som stará. Kým budem písať nohami na zemi a hlavou v oblakoch nemám sa čoho obávať.

Myslím si, že každý z nás sa niekedy hľadal. A v tomto mladíckom veku to je prirodzené. Ešte nevieme čím chceme byť. Chodíme na nudnú strednú, ktorú nám vybrali rodičia, alebo ešte základnú školu a neviem kam ďalej. Hľadáme zmysel života. Najčastejšie, ľudia ani nerobia v práci, za čo sa učili posledné roky. Tak nezúfaj.

Mojim cieľom je naučiť sa byť dobrým človekom. Viem, už teraz som na dobrej ceste k tomu, no stále mám ďaleko ním byť. Hľadám si cestu za svojimi snami. A toto je len jeden z nich.

Moje hľadanie však pokračuje. Hľadám osobitý štýl ako pozerať na svet. Hmmm ten som možno aj našla. Aj vďaka tomu, že píšem, ponúkam svoj pohľad na svet. Delím sa o svoje myšlienky, vyjadrujem pocity a nálady. Učím sa byť prospešná tomuto svetu.

Hľadám, ako správne a pútavo písať. Aby som zaujala, čo najviac čitateľov a mali ma moji čitatelia radi. Aby ak si niečo odo mňa prečítajú, hneď vedeli, že čítajú mňa. Aby poznali môj podpis. Hľadám tie správne slová, keď niečo píšem. Hľadám svoju myšlienku, aby som ju mohla dať na papier. Hľadám svoj vnútorný hlas, ktorý ma vedie kam ďalej kráčať. 

Hľadám prostriedok, ako sa donútiť učiť. Hľadám spôsob, ako byť lepšia študentka a dostávať lepšie známky. Hľadám spôsob ako sa vyrovnať s novými výzvami. Hľadám spôsob ako sa umelecky prejaviť na verejnosti, ako dať najavo svoju osobu. Už som si farbila vlasy na fialovo a stále si myslím, že to nie je som ja. V obchodoch hľadám oblačenie, ktoré by povedalo. Pozriete ide Aďka. Aha toho je Aďka. Kam asi ide Aďka? Poďme za ňou, chceme vedieť kam ide.

Chcem, želám si, aby ma ľudia na uliciach spoznávali. Rozmýšľam, ako by som mala zmeniť svoje správanie. A či by som ho mala meniť. Ľudia, ktorí ma poznajú vedia, aká som. Prostredníctvom svojich textíkov sa snažím šíriť do sveta moje myšlienky. Myslíte si, že sa mi darí ponúkať moje myšlienky a názory pomocou článkov? Rady by som vedela vaše názory. Píšte mi do komentárov, do diskusie a na mail. Budem vám vďačná.

https://www.youtube.com/watch?v=hrsZQiRDs2o

Názov, ktorý hovorí za všetko. Prezrádza nám, že sa niekto bude liečiť. Na tejto knihe sa mi páči, že nezačína štandardne a chronologicky vnímame dej a udalosti. Vtiahne nás do stredu deja, do stredu udalostí. Niečo sa stane na prvých stranách, to niečo je únos ich dcéry. Jeho a jeho manželky. Potom nás autor zavedie k záveru príbehu.

Slávny psychiater sa ocitne na psychiatrii. Prichádza za ním lekár, aby mu pacient vyrozprával svoj príbeh. Lekárovi, ale aj nám, čitateľom, vypovie, čo sa dialo od to osudného dňa kedy uniesli ich dcéru. Chcel sa s lekárom dohodnúť, aby ho pustil, keď mu vyrozpráva svoj príbeh. Lekár, samozrejme, nesúhlasil, lebo by spáchal trestný čin. Tak začal rozprávať. Tento známi psychiater bol so svojou dcérou v čakárni u lekára. U alergiológa. Jeho dcéra už je dlho chorá a žiaden lekár nevie, čo jej je. Príznak jej choroby neukázali na žiadnu konkrétnu chorobu. Jej rodičia boli bezradný, a preto siahli po tejto možnosti. Psychiatrova dcéra si vypýta od otca vodu, on jej ide po ňu.  Keď sa vrátil, dcéru už nevidí. Prv si myslí, že vošla do lekárovej ordinácie. Cítila sa byť veľká a chcela ísť sama k lekárovi.

Do lekárove ordinácie vošla pani, ktorá čakala v čakárni spolu s nimi. Nejaký pacient vyšiel von, no psychiatrova dcéra to nebola. Psychiater tam urobil akú scénu, že až.

Jeho manželka bola na nejakom stretnutí v New Yorku. On sa rozhodol, rozhodol sa, že bude odpovedať na jedno interview, ktoré mu poslala jedna redaktorka. Aby ho nikto nerušil pri práci. Neviem či hneď v prvý de), alebo až v ďalší za ním prišla jedna žena. Predstavila sa a povedala, že ju posiela jeden jeho kolega. Lebo on už žiadnych pacientov neliečil. Po únose svojej dcére sa už nevládal venovať svojim pacientom ako jeho žena. Obviňoval ju, že zmiznutie ich dcér berie na ľahkú váhu. Akoby stále dúfala, že sa jedného dňa zjaví s otcom doma. Táto žena chcela, aby ju liečil. Prehovárala ho, aby si ju aspoň vypočul. Ponúkol jej čaj a nechal ju rozprávať. Rozprávala o sebe, že je spisovateľka, čo tvorí a pre koho tvorí. Na tom by nebolo nič čudné. Na neskutočnosti to nabralo, keď rozprávala, ako jej postavy ožívajú. Vidí ich pred sebou robia presne to, čo napísala vo svojich rozprávkach pre deti.

Keď sa teraz nad tým zamyslím, kto by písal rozprávky pre deti, kde sa jedna postava zastrelí? Priamo na recepcii v hotely. Ja by som niečo také deťom nečítala. Ale o to teraz nejde.

Psychiater dobre vedel, akou chorobou trpí. Schizofréniou. Ona si myslí, že sa to deje, ale v skutočnosti sa to deje len v jej hlave. Pohltil ju vlastný vymyslený svet. Psychiater ju poslal domov. Snažil sa spojiť s vlastnou manželkou aj s lekárom, ktorý údajne poslal psychiatrovi tú pacientku. Zavolal aj detektívovi, aby ju preveril.

Počas nasledujúcich dní ho navštevovala tá žena a rozprávala mu príbeh o malom dievčatku. Trpelo rovnakou chorobou ako jeho dcéra. Preto sa začal túto jej vymyslenú postavu spájať so svojou dcérou. Veľa veci poukazovalo na to, že by mohla byť jeho stratenou dcérou. Všetko, čo sa od nej dozvedel, nechával detektíva preveriť. Detektív v tom nevidel súvislosti iba náhodu, no aj napriek tomu robil to, o čo psychiater požiadal. Každým dňom sa psychiater cítil horšie a horšie. Domnieval sa, že ho jeho pacientka trávi. V posledné ich rozprávacie stretnutie ju nachytal ako mu niečo dáva do čaju. Veľmi sa pohádali. Do krbu hodila záver poviedky, ktorú ju malé dievčatko donútilo dopísať. Všetci psychiatra varovali, aby si dával na tú ženu pozor. Teraz mu všetko do seba zapadalo. Stav sa zhoršoval až s jej príchodom. Dovtedy mu nebolo nič. Jeho vlastná žena ho obvinila z nevery, hneď potom ako sa jej dovolal.

Tento psychiater sám chorý. Sám trpel schizofréniou. Sám sa utiekal do vymysleného sveta pred realitou, a tento svet sa mu zdal byť skutočný. Tiež trpel nejakým syndrómom v zastúpení. Ide o to, že ľudia s týmto syndrómom predstierajú chorobu, aby sa o nich ľudia starali a ľutovali ich. Mnohokrát si sami ubližujú. V zastúpení znamená to, že niekto , vo väčšine prípadov matka, ubližuje svojmu dieťaťu, aby sa o dieťa mohla starať. Sám psychiater trávil dcéru liekmi, na ktoré bola alergická a napokon ju aj zabil. Všetko to robil preto, lebo už nebola malé dieťa. začala sa v kúpeľni zamykať a dostala aj svoju prvú menštruáciu. Pre otca bola stále malým dievčatkom a chcel sa o ňu starať.

Kniha je veľmi dobre písaná. Vtiahne čitateľa do deja a núti ho čítať ďalej. Tiež je písaná jednoduchým jazykom, ktorý sa ľahko číta, čoho následkom je, že knihu čitateľ prečíta za jeden, maximálne dva dni.